Mgr. RNDr. Marián Samuel
Výsledky záchranného archeologického výskumu pri Kostole Všetkých svätých vo Výčapoch – Opatovciach.
V lete r. 2010 sa v súvislosti s výstavbou nového Kostola Božieho milosrdenstva uskutočnil pri „starom“ Kostole Všetkých svätých krátky záchranný archeologický výskum. Výskum realizoval Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre pod vedením autora príspevku.V nasledujúcich riadkoch by sme Vás preto chceli oboznámiť nielen s výsledkami tohto archeologického výskumu, ale, v krátkosti, aj so stredovekými dejinami obce, farnosti a poznatkami o stavebnom vývoji kostola.Obec Výčapy-Opatovce bola vïaka svojej výhodnej polohe a prírodným podmienkam v minulosti mimoriadne intenzívne osídlená už v praveku a včasnej dobe dejinnej, pričom od včasného stredoveku môžeme hovoriť o kontinute osídlenia až do súčasnosti. Z obdobia včasného stredoveku pochádza žiarové urnové pohrebisko preskúmané v polohe Cseterdülö v rokoch 1942-1943. V blízkosti tohto pohrebiska sa v roku 1983 našli dva kostrové hroby z 8.-10. storočia. Na vyššie spomínanom hlinisku sa preskúmali aj objekty z veľkomoravského obdobia a mladšie stredoveké črepy sa našli údajne v areáli bývalého JRD v roku 1986 pri výstavbe administratívnej budovy. Stredoveké sídlisko sa nachádzalo aj v polohe čačky, kde sa v roku 1968 odkryla časť príbytku – polozemnice z 10.-11. storočia. Predpokladá sa, že práve táto poloha sa stala základom stredovekej osady. Podľa historika J. Lukačku približne do polovice 12. storočia existovala v katastri dnešnej obce iba jedna osada – Výčapy. Osada sa v bližšie neznámom čase stala majetkom veľmožského rodu Hunt-Poznanovcov. Po rozdelení ich rozsiahlych majetkov medzi jednotlivých príslušníkov rodu Výčapy pripadli šľachticom zo Seku pri Šuranoch, ktorí jej časť okolo polovice 12. storočia darovali zoborskému opátstvu. Na darovanom majetku vznikla postupne osada „terrra abatis“ – Opatovce. Prvá zachovaná písomná správa o obci Wichap je však až z roku 1239. Výčapy sa tu spomínajú v rozsudkovej listine krajinského podsudcu Mikuláša, ktorou vyriešil spor medzi drobnými pozemkovými vlastníkmi obviòujúcimi nitrianskeho biskupa Jakuba, že protiprávne zaujal ich tri poplužia zeme. V nasledujúcej správe z roku 1296 sa spomínajú Výčapy „terra Vychap“ v súvislosti s ohraničením chotára susedných Šurianok. Šľachtici zo Seku vlastniaci Výčapy v nich nesídlili, ale správou ich majetku poverovali úradníkov pochádzajúcich z radov nižšej šľachty. Tak sa v roku 1329 spomína istý Tomáš Biely (Albus). V roku 1325 sa ako záložný majiteľ časť chotára Výčapov uvádza magister Dezider z Lefantoviec, ktorý sa neskôr stal trvalým vlastníkom založeného majetku. V prvej polovici 14. storočia (pred rokom 1349) prestali byť Opatovce majetkom Zoborského kláštora. Keïže patronátne právo šľachticov zo Seku im umožòovalo disponovať majetkami kláštora, majitelia Výčapov pripojili k nim blízke Opatovce a kláštoru poskytli primeranú náhradu. Majitelia Výčapov a Opatoviec patrili v druhej polovici 14. storočia k vyššej šľachte, okrem vodného hradu v Šuranoch vlastnili viac ako 10 okolitých dedín. Po istom čase daroval kráľ ®igmund Luxemburský (1368-1437) Opatovce svojmu prívržencovi Stiborovi zo Stiboríc a Beckova, neskôr za nejasných okolností získal obe dediny Konrád Šandorf (Sellendorf). Po ich smrti sa počet vlastníkov obce značne rozšíril a ich vlastnícke vzťahy sú nejasné. Jediným známym pozemkovým vlastníkom, ktorý si odvodzoval svoj šľachtický predikát od Výčapov bol istý Benedikt zvaný Litteratus spomínaný na začiatku 16. storočia. Z obdobia stredoveku nemáme údaje o počte obyvateľov oboch obcí. Prvé súpisy zdaòovaných usadlostí pochádzajú až zo 16. storočia. V súpise z roku 1531 sa vo Výčapoch spomína 20 port vypálených Turkami a iba tri a pol porty neporušenej, v Opatovciach 16 vypálených usadlostí a 9 schopných platiť daò. Na základe týchto údajov sa predpokladá, že na konci stredoveku bol vo Výčapoch asi 25 usadlostí a v Opatovciach až 28, čím sa obe dediny zaradili v rámci Slovenska medzi vidiecke sídla nadpriemernej veľkosti.O vzniku kostola Všetkých svätých nemáme k dispozícii žiadne písomné pramene. V staršej súpisovej literatúre sa ešte považoval za neskorogotickú stavbu zo 16. storočia, napr. Súpis pamiatok na Slovensku uvádza prvú zmienku o kostole rok 1555, vo Vlastivednom slovník obcí na Slovensku sa dočítame, že pochádza zo začiatku 16. storočia. Niektorí autori (L. Némethy, V. Bucko) udávajú ako prvú zmienku o kostole vizitáciu z roku 1559.Dnes už vieme, že kostol je oveľa starší. J. Lukačka dokonca predpokladá, že vznikol už v polovici 12. storočia a nechali ho postaviť šľachtici zo Seku, ktorí sa stali jeho patrónmi. Prvá písomná správa jednoznačne potvrdzujúca existenciu kostola v 14. storočí je záznam vyberačov pápežských desiatkov z rokov 1332-1337. Vo Výčapoch bol vtedy farárom Eliáš (Helias sacerdos ecclesie Omnium senctorum de Visaki), ktorý priznal príjmy farnosti vo výške troch štvrtín hrivny (budínsku hrivnu tvorilo približne 250 gramov striebra, 1 groš mal váhu okolo 3,3 gramu). Stredoveký pôvod kostola naznačuje aj jeho patrocínium. Zasvätenie kostola Všetkým svätým je na Slovensku pomerne časté, s počtom 125 výskytov (86 stojacich a 39 zaniknutých kostolov) sa radí na 13. miesto. Súčasne patrí medzi starobylé patrocíniá vyskytujúce sa už v románskom období. Z mladších písomných prameòov sa dozvedáme, že v 16. storočí sa o chrám starali zemepáni z Výčap Juraj Babindolský a Dominik Baracskay, duchovnú správu mali na starosti hornolefantovskí paulíni. Je viac ako pravdepodobné, že v priebehu 16. a 17. storočia (možno už v roku 1531 počas prvého plienenia dediny Turkami) bol kostol zničený či poškodený. Zrejme aj preto sa v zázname z roku 1630 sa hovorí že chrám mal tri „pusté“ oltáre. V tomto čase sa o chrám starali miestni šľachtickí komposesori (komposesorát bola osobitná forma spoluvlastníctva a spravovania majetku širšieho rodinného spoločenstva) a paulíni z Horných Lefantoviec. Vieme, že kostol bol v 18. storočí (1740) barokovo prestavaný a rozšírený o kaplnku. Neorománskym prefasádovaním v roku 1890 získal objekt v podstate dnešný vzhľad. Počas budovania južnej prístavby na začiatku 60-tych rokov 20. storočia sa čiastočne asanovala sakristia a v lete 2010 spolu s touto prístavbou aj baroková kaplnka. V súčasnosti nevieme jednoznačne vymedziť ktorá časť tohto jednoloïového kostola s rovným uzáverom presbytéria a vstavanou vežou reprezentuje stredoveké stavebné jadro. Jeho prítomnosť naznačuje zalomenie severnej steny kostola a stredoveké tehlové murivo objavené pod strhnutými omietkami na južnej stene kostola. Tieto zatiaľ strohé poznatky o stavebnom vývoji kostola iste doplní architektonicko-historický výskum plánovaný na rok 2011.Interiér kostola je zaklenutý pruskými klenbami s medziklenbovými pásmi dosadajúcimi na pilastre s rímsovými hlavicami. Svätyni dominuje klasicistický hlavný oltár z polovice 18. storočia (murovaná ståpová architektúra so sochami sv. Jána Krstiteľa a evanjelistov, uprostred nadstavca s neskorším obrazom Všetkých svätých z 19. storočia). V bočnej kaplnke stál až do asanácie klasicistický oltár z konca 18. storočia so sochou Piety. V kostole sa donedávna nachádzala gotická kamenná krstiteľnica s polygonálnou kupou (nádržou) a oblou nohou, doplnená v 18. storočí. V súčasnosti je kupa krstiteľnice uložená na dvore fary. Zaujímavá je aj poloha kostola postaveného tesne na samom okraji terasy vyvýšenej o 2-3 metre nad plochu inundácie (v minulosti, pred reguláciou rieky, pravidelne zaplavovaný terén). Táto situácia je dobre zachytená na mape 1. vojenského mapovania (1782-1785). Os kostola nie je orientovaná presne v smere východ-západ, ale je odklonená od tohto smeru o 180 na východo-juhovýchod. Keïže archeologický výskum mal charakter záchranného výskumu uskutočneného v súvislosti s výstavbou nového kostola, jeho priestorový a časový rozsah bol limitovaný. Výstavba nového kostola si vyžiadala asanáciu kaplnky, zvyškov sakristie a prístavby z 20. stor. Následne sa pristúpilo k håbeniu základových pásov obvodových stien nového kostola. Keïže statiku novostavby zabezpečujú pilóty zapustené niekoľko metrov do terénu, základové pásy nebolo treba vykopávať hlbšie ako 40-70 cm. Ako sa ukázalo, do tejto håbky sa nachádzali len novoveké až recentné navážky a stavebná deštrukcia. Potvrdilo sa, že značnú časť plochy na ktorej stojí novostavba, tvorí násyp, ktorým bol pôvodný terén hlavne v 20. storočí výrazne navýšený. Jedinou plochou, kde sme zachytili staršie situácie bol priestor bývalej kaplnky. Dvomi sondami sme v jej interiéri preskúmali plochu s rozlohou približne 25 m2. Z asanovanej kaplnky (vonkajšie rozmery: 5,54 m x 5,30 m) sa zachovalo nadzemné murivo do výšky 20-40 cm. Murivo široké cca 50 cm malo z vonkajšej strany cementovú omietku hrubú 2 cm, na vnútornej strane sa nachádzala cca 1 cm hrubá vápenná omietka sa zvyškami niekoľkých výmalieb. Nadzákladové murivo bola tehlové, na jednom mieste sa zachoval otlačok značky tehly (29x15x5,5 cm) s písmenami „EL“. Vrchnú časť základového muriva tvorilo 4-5 riadkov tehál, spodnú časť liate kamenné murivo s úlomkami tehál. Liate murivo pozostávalo z rôzne veľkých ostrohranných kameòov spájaných menším množstvom hnedej piesčitej malty s hrudkami vápna. Základy siahali do håbky 140 cm. V interiéri kaplnky sa bezprostredne po odstránení podlahy z keramických dlaždíc a betónovej dosky prístavby z 2. pol. 20. storočia odkryli kamennú náhrobnú platòu s rozmermi 101×149 cm. Platòa vyhotovená z pieskovca hrubá 15 cm, mala v štyroch rohoch okrúhle otvory, v ktorých sa nachádzali skorodované železné manipulačné úchyty. Na vrchnej časti platne nebol žiadny nápis, spodná časť platne mala po obvode pravouhlý ústupok hlboký 5 cm. Platòa ležala na tehlovom murive krypty širokom 28-30 cm. Väčšina tehál (28×13,5×6 cm), mala značky s vystupujúcim reliéfom postávajúcim z asymetricky umiestnených písmen „NV“. Malta muriva krypty bola svetlo sivá, strednozrnná s nízkym obsahom vápna. Pôvodná baroková podlaha kaplnky sa nezachovala, jej niveletu (30 cm pod úrovòou dnešnej podlahy „starého“ kostola) naznačujú len zvyšky omietok a výmalieb na stenách kaplnky. V súčasnosti nie je možné určiť, či krypta vznikla už počas výstavby kaplnky (1740 ?) alebo až neskôr. Tesne pod niveletou podlahy kaplnky sme odkryli povrch kamenného muriva. Murivo široké 75 cm siahalo do vzdialenosti 110 cm od líca južnej steny kostola. Objavené murivo pozostávalo z väčších ostrohranných kameòov (kremencov) spájaných značným množstvom svetlej hrubozrnnej vápnitej malty. ®ial nebolo možné zistiť či je murivo previazané so základmi kostola alebo bolo k nemu pristavané. Nie je vylúčené, že odkryté murivo reprezentuje zvyšok oporného piliera. Základy tohto muriva ležali hlbšie (185 cm) ako základy barokovej kaplnky. Spod základovej škáry vyčnievalo niekoľko ľudských kostí zrejme z hrobu porušeného výstavbou piliera, z čoho vyplýva, že v čase jeho výstavby sa už okolo Kostola Všetkých svätých už pochovávalo. Na južné líce opisovaného muriva (piliera) sa napájalo ïalšie kamenné základové murivo. Murivo vytváralo dva úseky: úsek v smere sever-juh dlhý 320 cm (šírka muriva 60 cm) a úsek v smere východ-západ z ktorého sme odkryli 113 cm (šírka muriva 78 cm). Liate základové murivo pozostávalo podobne ako murivo piliera z väčších ostrohranných kameòov spájaných značným množstvom svetlej hrubozrnnej vápnitej malty. Funkcia muriva nie je zatiaľ jasná, možno sa jedná o základy zaniknutej južnej lode kostola. Priestor medzi odkrytými murivami a základmi kaplnky vypåòala od håbky 50-80 cm čierna humusovitá hlina. Vrstva obsahovala zlomky ľudských kostí a ojedinele aj črepy stredovekej keramiky. Najstarší získaný keramický materiál možno rámcovo datovať do 15. storočia, resp. začiatku 16. storočia. Na krátkom úseku sme odkryli aj základy kostola Všetkých svätých. Liate murivo vytvárali ostrohranné rôzne veľké kremence spájané značným množstvom svetlej vápennej malty. Základy siahali do håbky 175-185 cm, kde čierna humusová hlina prechádzala do pevnej intaktnej svetlohnedej hliny. Na záver možno konštatovať, že krátkym záchranným archeologickým výskumom pri Kostole Všetkých svätých vo Výčapoch-Opatovciach sa získali nové poznatky o stavebnom vývoji objektu a archeologickej situácii v jeho okolí. Pod podlahou kaplnky z 18. storočia sa odkryli zvyšky tehlovej krypty s pôdorysom v tvare písmena „L“, prekrytej pieskovcovou náhrobnou platòou. Pri stene kostola sa odkrylo kamenné, pravdepodobne stredoveké základové murivo, možno zvyšok oporného piliera, na ktoré sa v mieste jeho južného líca napájalo ïalšie kamenné murivo s pôdorysom v tvare písmena „L“. Nie je vylúčené, že ide o časť zaniknutej južnej lode kostola s obdåžníkovým pôdorysom. Obe kamenné murivá vznikli v čase, keï sa už na cintoríne pochovávalo. Nálezy „plevových“ tehiel a celková nálezová situácia potvrdzujú, že kostol má stredoveký pôvod a vznikol najneskôr v 1. polovici 14. storočia.
Literatúra:
Bátora, J.: Terénny prieskum zameraný na zistenie sídlisk nitrianskej skupiny. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1982. Nitra 1983, s. 38-40.
Bialeková, D.: Zisťovací výskum a povrchový prieskum vo Výčapoch-Opatovciach. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1983. Nitra 1984, s. 41-45.
Bucko, V.: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do roku 1564 (pramenný príspevok k slovenským cirkevným dejinám). Bratislava, 1939.
Budinský-Krička, V.: Slovanské popolnicové pole z doby predhradištnej vo Výčapoch-Opatovciach, okr. Nitra. In: Historica Slovaca , 5, Bratislava 1947, s. 135-144.
Györfy, G.: Az Arpád-kori magyarország Történeti földrajza IV. Budapest, 1998.
Hanuliak, M.: Výčapy-Opatovce. In: kol. autorov: Pramene k dejinám Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. 1. zväzok, 1. časť, Bratislava, hlavné mesto SSR a Západoslovenský kraj, Nitra, 1989, s. 233-234.
Hudák, J.: Patrocíniá na Slovensku (súpis a ich historický vývoj), Bratislava, 1984.
Hunka, J.: História výčapskej rímskokatolíckej farnosti a iných náboženských združení. In: kol. autorov: Výčapy-Opatovce. Komárno, 1999, s. 37-39.
Lichardus, J. – Vladár, J.: Zur Problemen der Ludanice-Gruppe in der Slowakei. In: Slovenská archeológia. 12, 1964, s. 69-162.
Lukačka, J.: Výčapy-Opatovce v stredoveku. In: Výčapy-Opatovce. Komárno, 1999, s. 19-27.
Marsina, R.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava,1987.
Nevizánsky, G.: Grabfunde der äneolithischen Gruppen der Lengyel-Kultur als Quelle zum Studium von Überbauerscheinungen. In: Archeologické rozhlady, 37, 1985, s. 52-82.
Némethy, L.: Series parochiarum et parochorum Archi-Diocesis Strigoniensis ab antiquissimi temporibus usque Annum 1894. Strigonii.
Ožïáni, O.: Dejiny obce Výčapy-Opatovce vo svetle archeologického bádania. In: Výčapy-Opatovce. Komárno, 1999, s. 5-18.
Pavúk, J. – Bátora, J.: Siedlung und Gräber der Ludanice-Gruppe in Jelšovce. Nitra, 1995.
Porubský, J.: Hroby z mladšej doby kamennej vo Výčapoch-Opatovciach, okres Nitra. In: Archeologické rozhledy, 7, 1955, s. 437-443.
Samuel, M.: Záchranný výskum pri Kostole Všetkých svätých vo Výčapoch-Opatovciach. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 2010. v tlači.
Slivka, M.: Výčapy-Opatovce. Nálezová správa č. 4287/68. Archív AÚ SAV v Nitre, 1968.
Súpis pamiatok na Slovensku 3, Bratislava, 1969.
Točík, A.: Die Nitra-Gruppe. In: Archeologické rozhledy, 15, 1963, s. 716-774.
Točík, A. – Lichardus, J.: Neolitická jama vo Výčapoch Opatovciach. Památky archeologické 55, 1964, s. 246-278.
Točík, A.: Výčapy-Opatovce a ïalšie pohrebiská zo staršej doby bronzovej na juhozápadnom Slovensku. Nitra, 1979.
Točík, A.: Nové nálezy z doby sťahovania národov na juhozápadnom Slovensku. In: Študijné zvesti AÚ SAV 9, Nitra, 1962, s. 187-218.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III, Bratislava, 1978.
Text k obrázkom
Obr. 1: Poloha Kostola Všetkých svätých na mape 1. vojenského mapovania (1782-1785).
Obr. 2: Situovanie skúmanej plochy na pôdoryse „starého“ Kostola Všetkých svätých a novostavby Kostola Božieho milosrdenstva.
Obr. 3: Plán odkrytých architektúr.
Obr. 4: Pohľad z juhu na prístavbu kostola pred asanáciou.
Obr. 5: Celkový pohľad na Kostol Všetkých svätých z juhovýchodu po asanácii južnej prístavby.
Obr. 6: Pohľad z juhovýchodu na kostol po asanácii prístavieb.
Obr. 7: Pohľad zo severovýchodu na kostol po asanácii prístavieb.
Obr. 8: Pohľad z juhovýchodu na skúmanú plochu (interiéri bývalej kaplnky) a základy novostavby Kostola Božieho milosrdenstva.
Obr. 9: Pohľad z juhovýchodu na odkryté objekty.
Obr. 10: Celkový pohľad z juhu na zvyšky asanovanej kaplnky (18. stor.), kamenné základové murivá (stredovek ?) a základy novostavby Kostola Božieho milosrdenstva.
Obr. 11: Detailný pohľad z juhu na zvyšky kaplnky (v popredí) a kamenné základové murivá (stredovek ?).
Obr. 12: Detailný pohľad zo západu na odkryté stredoveké kamenné murívá a zvyšky tehlového muriva krypty a kamennej náhrobnej platne (v pozadí).
Obr. 13: Detail tehlového muriva krypty pristavanej ku základom Kostola Všetkých svätých. Obr. 14: Pohľad z chóru do interiéru Kostola Všetkých svätých.
Obr. 15: Polygonálna kupa (nádrž) neskorogotickej krstiteľnice.
Obr. 16: Tehla so značkou „NV“ z muriva krypty (18. stor.).
Obr. 17: Pohľad z východu na tehlové murivo krypty (18. stor.), pieskovcovú náhrobnú platòu a základy novostavby.